Publikoval Michal Kočí dňa 31.5.2006 o 20:52 v kategórii Ostatné
No, síce ďaľší netechnický príspevok, ale s takýmto úspešne dosiahnutým míľnikom sa mi nedá nepochváliť. Dnes sa mi totiž po niekoľko ročnom boji podarilo dotiahnuť k úspešnému koncu moje vysokoškolské štúdium. A čo k úspešnému, keď už sda chválim, tak poriadne. Podarilo sa mi totiž odštátnicovať na samé jednotky. Nie že by na tom záležalo, nie že by môj titul dokazoval aký som makač, ale mám z toho proste radosť. A keďže ma škola napĺňala (najmä časovo :)) posledných niekoľko rokov, nedá mi nerozobrať túto moju životnú časť trochu podrobnejšie...
Keď som nastupoval do prvého ročníku, asi nikto (vrátane mňa) moc nečakal, že štúdium raz ukončím. Nie že by mi to nepálilo, ale jednoducho sa mi nechcelo učiť, škola ma nebavila, uprednosťňoval som zábavu a než sedieť niekde nad knihami, radšej som bol s priateľmi alebo nad knihami alebo nad počítačom. Asi dotretieho ročníku bolo každé skúškové rovnaké - nechuť k učeniu, flákanie, zopár opravných termínov a chuť sa na všetko vysrať. Avšak v treťom ročníku sa zrazu moje nálady začali meniť, začal som cítiť, že keď som sa dostal do tretiaku, musím, jednoducho musím tú školu dokončiť. Začal som k štúdiu pristupovať zodpovednejšie, začal som sa učiť a na oplátku sa začali dostavovať prvé výsledky. Známky sa začali meniť z jednotiek na trojky trojek na jednotky, čo si začali všímať aj spolužiaci a začali do mňa rýpať v zmysle aký som ja bifľoš a podobne :)
Čím vo vyššom ročníku som práve bol, tým viac som sa znažil a tým lepšie mi štúdium išlo. Z časti to bolo spôsobené tým, že som si začal uvedomovať že štúdium je moja priorita a že chcem školu šťastne, čo najskôr a s čo najlepsím výsledkom dokončiť a z časti mi sadlo aj predmety. Predmety o IT mi sadli ako riťka na šerblík, cítil som sa pri nich ako ryba vo vode. Dokonca som zašiel tak ďaleko, že som na niektorých prednáškach musel vyučujúceho opraviť, keď nebol úplne presný. Samozrejme sa to nie vždy vyplatilo, na druhej strane, nie každý je ješitný natoľko, aby ho také niečo vzalo a zachoval ku mne aj naďalej korektný vzťah. Nie každý vyučujúci má potrebu sa ukájať na študentoch, vie si priznať chybu, veď predsa nikto nie je neomilný a ani nikto nevie všetko.
Niektorí ľudia zvyknú tvrdiť, že čím je človek vo vyššom ročníku, tým je štúdium ľahšie. Osobne musím tento názor vyvrátiť, nakoľko kým v prvých troch rokoch sme mali približne päť skúsok na semester, vo vyšších ročníkoch to bolo trochu drsnejšie, boli aj semestre s 10 a viac skúškami. Niektoré boli ohodnotené polovičným počtom kreditov, ale nie vždy si to aj skúšajúci uvedomoval ;)
No a teraz, po ťažkom boji s diplomovou prácou (Prínosy platformy Microsoft.Net), po úmornom učení (cca dva týždne, poväčšinou po nociach) sa boj skončil a mne ozaj padol obrovský kameň zo srdca.
Moje dojmy a názory by som vyjadril asi nasledovne:
No a konečne sa chcem dostať k tomu, k čomu má tento príspevok slúžiť. Má byť obsahom môjho blogu, ktorý bude slúžiť ako vďaka všetkým, ktorý mi pri štúdiu pomáhali akýmkoľvek spôsobom, v akej koľvek podobe ale pomáhali a podporovali ma. Možno to bude znieť ako klišé, ale ozaj sa im chcem poďakovať. No a sú to títo ľudia:
Isto som na niekoho zabudol, sklerôza je moje druhé meno :) Všetkým sa vopred ospravedlňujem, ale čo sa dá robiť. Poradie mien je poväčšinou náhodné, niekedy podľa abecedy. Ak má niekto pocit že má byť medzi uvedenými, ozvite sa, ak je to tak, rád Vás pridám. Všetkýmsa chcem ozaj poďakovať, skoro všetci ma podporujú (podporovali) nie len pri študiu ale obvykle aj v súkromnom živote. Kto ma pozná vie že si to ozaj cenním.
Takže tak, ide na prvú z rady osláv. Keď tak nad tým rozmýšlam, najväčšia radosť u mňa pramení z toho, že je konečne koniec :)
Ak nechceš premeškať príspevky ako je tento, sleduj ma na Twitteri, alebo ak máš RSS čítačku, môžeš sledovať môj RSS kanál.